Dejiny evanjelickej cirkvi v Spišskom Podhradí
Aj na Spiši bolo svetlo evanjelia ako ho hlásal Luther s nadšením privítané. Obec za obcou vstupovali do znovuzrodenej cirkvi Kristovej. Už v rok 1531 pôsobil v reformačnom duchu Mathias Kunsch, farár v Spišskom Podhradí, ktorý v bezprostrednej blízkosti Spišskej kapituly neochvejne vystúpil proti panne Márii ako prostredníčke, ako aj proti učeniu o jej nepoškvrnenom počatí. Tiež oponoval proti primátu pápeža. Pôst a celibát kňazov odmietol ako ľudské výmysly. Omšu a spoveď považoval za prebytočné. Jakob Blasy, rodák z Ľubice, pôsobil v tom istom duchu. Rovnako pôsobil ďalší farár Matej Antony, ktorý zomrel na mor a aj Damian Graff, ktorý 18 dní po príchode podľahol moru.
Dielo obnovenia kostola dokončil Cyriak Koch, ktorý pôsobil v Spišskom Podhradí 1564 – 1596. Pochádzal zo Saska, bol obľúbeným žiakom Philipa Melanchtona a Leonarda Stockela. Koch bol spolutvorcom Vierovyznania spolu s Valentínom Grossmanom, farárom zo Spišskej Novej Vsi, na ktorom sa uznieslo cirkevné Bratstvo 24 spišských miest. Najprv bol zvolený za konseniora a 6. 11. 1578 za seniora Bratstva. Život evanjelikov zázračne rozkvital. Kostoly, školy rozkvitali pod vedením vysokoctených farárov a statočných učiteľov. Evanjelici sa vyznačovali dobrosrdečným duchom a šľachetným obetovaním. V roku 1601 sa farárom v Spišskom Podhradí stal Eliáš Danielis.
Pokojný vývoj bol násilne prerušený. Protireformácia vedená jezuitmi začala. Začiatok dlhého reťazca násilností vyvolal arcibiskup z Kalocse a súčasne tiež Spišský prepošt a kráľovský miestodržiteľ, Martin Pethe. Tento bol mimoriadne neúnavný pri získavaní magnátov na protireformačnú stranu. Petheho presvedčovacie umenie bolo neprekonateľné. S jezuitmi Johannom Labem, Johannom Lednitzerom a Johannom Zanitiusom sa usiloval protireformáciu priviesť k víťazstvu. 15. 9.1604 sa chcel násilím zmocniť evanjelického kostola v Spišskom Podhradí. No evanjelici sa bránili so zbraňami v ruke proti tomuto pokusu, takže Pethe sa musel nakoniec vzdať svojho zámeru. Avšak nasledovali vždy nové a vždy úspešnejšie útoky na priaznivcov čistého učenia Kristovho.
Po Viedenskom mieri (1606) si vydýchli aj evanjelici na Spiši, hlavne keď sa v roku 1613 gróf Krištof Thurzo, vrchný predstaviteľ Spišského a Šarišského komitátu, brat ríšskeho palatína Juraja Thurzu, opäť slávnostne vrátil do evanjelickej cirkvi. Zásluhu na tom mal spišskopodhradský farár Štefan Xylander, ktorého si mesto povolalo zo Sabinova v r. 1609. Dňa 2. 3. 1613 prijal Krištof Thurzo v sále Spišského hradu po tom, čo kľačiac sa vyspovedal, z rúk Xylandera, Augsburské vyznanie. Pri následnej slávnosti sa prihodila táto udalosť. V izbe, v ktorej prebiehala hostina, sadol si jeden biely holub na okno, ktoré leží smerom na východ. Holub z času na čas prilietaval a vždy si sadol na to isté okno, hoci na hrade sa od nepamäti žiadne holuby nenachádzali. Táto udalosť s holubom priviedla prítomných k domnienke, že holub je nadprirodzená bytosť, do ktorej sa vtelil Duch Svätý, alebo anjeli vyjadrujúci očividne radosť nad prestúpením hradného grófa.
Thurzov prestup bol signálom pre skutočné vykonanie právnej konštitúcie evanjelickej cirkvi na Spiši. Po prekonaní mnohých prekážok, hlavne zo strany šľachty, povolal gróf listom z 12. 1. 1614 synodu na 22. 1. 1614 toho istého roka do Spišského Podhradia. Táto synoda sa uskutočnila v mestskej radnici a hneď druhý deň pristúpila k voľbe superitendenta. Kandidovali štyria farári, z ktorých po tajných voľbách jednomyseľne vzišiel ako superitendent Spiša a Šariša Štefan Xylander. Superitendentom evanjelikov Pentapolitany sa stal levočšký farár Peter Zabler. Závery synody boli väčšinou prijaté po vzore Žilinskej synody a zhrnuté v 16 bodoch. Kvôli zákazu starostu zálohovaných miesta kniežaťa Stanislava Lubomirského však svoj nový úrad Štefan Xylander prakticky nemohol vykonávať. Počas jeho pôsobenia v Spišskom Podhradí bol na náklady mešťana Leonarda Reppicha a jeho manželky Alžbety rozšírený farský kostol na severnej strane. 19. 4. 1619 zomrel Štefan Xylander.
V tejto situácii prišiel osudný rok 1647. Smutne preslávený je „miešaný súd“ (maďarsko-poľský) v Spišskom Podhradí. Jeden z najhorších nepriateľov evanjelikov bol Spišský prepošt Georg Barschony. Na jeho popud bol vedený posledný a rozhodujúci úder proti prívržencom čistého učenia. Dňa 30. 4. 1647 boli pred „miešaný súd“ postavení všetci evanjelickí duchovní, ktorí pôsobili v 13. spišských mestách a tiež tí, ktorí sa tam utiekali. Zo strany kniežaťa Lubomirského členmi súdneho dvora boli Christof Suchodolsky, Gabriel Lassinsky, Thomas Abrahamovitz a Johann Olmuther, gróf 13. spišských miest. Posledne menovaný bol síce evanjelikom, ale váhavej mysle, takže čoskoro sa stal katolíkom. Zo strany cisára Leopolda boli vyslaní: biskup a Spišský prepošt Georg Barschony, ktorý bol zvolený za predsedu, David Belevary, Gabriel Berthoty a správca Peter Mraz. Presne v stanovenom termíne sa dostavilo pred súdny dvor 41 duchovných v zložení: 13 farárov z 13. zálohovaných miest v rátane farára zo Spišského Podhradia Jána Windischa, 10 pomocných farárov a 18 duchovných, ktorí sa skryli do miest pod poľskou správou. Napriek tomu, že obžalovaní jasne a výrazne dokázali neudržateľnosti proti nim vznesenej obžalobe, bol proti nim 2. mája vynesený nasledovný rozsudok: „Nakoľko citovaní farári augsburského a helvétskeho vyznania boli usvedčení zo zločinu rebélie a okrem toho zanedbali povinnosť dať sa obhájiť obhajcom, takže ako takí, ktorí svojej veci nie sú si istí, odsudzujú sa pre neposlušnosť vyhostením z Maďarského kráľovstva a k nemu patriacich krajín“.
Už 3. 5. 1674 nasledovalo násilné zabratie kostola a školy v Spišskom Podhradí. Týmto boli evanjelikom vzaté aj možnosti vplyvu. Aj farár Spišského Podhradia Ján Bayer s jeho kapláni Paulom Kuntzom a Matejom Brossom museli odísť do vyhnanstva. Ale Boh sa zľutoval nad svojim stádom veriacich, ktoré ostalo bez pastierov a poslal mu utešovateľa v osobe farára z Tvarožnej, rodáka zo Spišského Podhradia Melchiora Geutnera. Ten počas 8 rokov viedol na „skrytých“ miestach evanjelické bohoslužby. V roku 1862 sa stal evanjelickým farárom v Spišskom Podhradí.
29. 7. 1694 vyniesol Lubomirsky nariadenie, podľa ktorého bolo povolené v 13. mestách slobodné vierovyznanie s jedným modlitebným domom, ako aj používanie zvonov a spievanie pri pohreboch. Podhradčania ihneď využili toto privilégium a kúpili od mäsiarskeho cechu, od Jána Gierga, drevený dom zvaný Prokopyovský dom pre kostolné účely v cene 541 Florénov. Dom sa používal v rokoch 1695 – 1759 ako súkromný modlitebný dom. Povolaný bol aj farár Samuel Platany. Tento ale musel bývať v Petrovciach. Najsilnejší útok na úplné zničenie našej cirkvi bol vedený za čias Theodora Lubomirského. V dekréte z 22. 8. 1703 bolo nariadené konfiškovať evanjelikom všetky modlitebné domy a zakázané vykonávanie náboženských obradov. V dôsledku toho bol aj farár Samuel Platany, ktorý sa napriek zákazu zdržiaval v Spišskom Podhradí, zadržaný a zavlečený na zámok Ľubica, kde bol presne v deň jeho menín – katom vybičovaný prútmi a z oblasti 13. miest vyhnaný.
Počnúc rokom 1707 nastali pokojnejšie časy pre spišských evanjelikov. Pravda, ešte stále jestvovali súženia rôzneho druhu. V roku 1759 dostali podhradskí evanjelici od grófa Heinricha Brühla, vtedajšieho poľského starostu a zároveň prvého ministra poľského kráľa, ktorý bol dobrosrdečný, dal povolenie postaviť na mieste doterajšieho chatrného modlitebného kostola nový, ale tiež len drevený modlitebný dom. Za 3 mesiace postavili usilovní členovia cirkvi tento dom a postarali sa aj o jeho pekné dôstojné vybavenie. Nakoniec prišla hodina vykúpenia. Šľachetný a veľmi srdečný Jozef II. Vyniesol 20. 10. 1781 Tolerančný patent. Podľa tohto nariadenia udelil evanjelikom všetkých miest, kde žilo viac ako 100 rodín povolenie vykonávať bohoslužby vo vlastnom modlitebnom dome, udelil evanjelickým duchovným týchto miest viesť vlastné matriky – v Spišskom Podhradí sa tak stalo v r. 1783.
14. 7. 1794 sa žiaľ modlitebný dom, fara a škola stali pri hroznom požiari, ktorý za 4 hodiny spopolnil väčšinu mesta, obeťami plameňov. Keďže nastala veľká neúroda, neslýchaná drahota, boje a vysoké dane, všetko toto predĺžilo výstavbu nového kostola. Intolerantnosť, závisť a nepoddajnosť kládli začatiu stavby do cesty nekonečné prekážky. V októbri 1799 opäť evanjelici obdržali povolenie postaviť kostol, tentoraz z pevného materiálu.
Dňa 22. 10. 1799 bol položený základný kameň nového kostola. Povolenie udelil sám cisár Jozef II. kostol vyrástol na pozemku, ktorý bol evanjelikom pridelený mestským magistrátom. Hneď v roku 1800 sa so všetkou usilovnosťou mohla začať výstavba. Kostol stavali 9 rokov, pretože počas výstavby bolo potrebné prekonať ešte mnoho prekážok. Konečne 16. 10. 1808 mohol byť nový chrám Boží slávnostne vysvätený. Vysvätil ho superitendent Samuel von Szontagh, spolu so seniorom Cirbesom a miestnym farárom Metznerom. Namiesto starej školy bola vybudovaná nová fara aj škola. 1. 5. 1822 boli budovy slávnostne odovzdané svojmu účelu. V roku 1823 bol vedľa kostola postavený stojan pre zvon a namiesto starého zvončeka, bol zakúpený a za plesania zavesený nový zvon za 1 081 Florénov. Vdova Susanna Kesmarsky, rodená Lanyi, venovala ďalší zvon vážiaci 168 kg. Tieto zvony vyvolali v evanjelikoch želanie, aby bola postavená kostolná veža. V roku 1828 sa prebudilo v evanjelikoch veľké želanie pribudovať ku kostolu štylisticky primeranú vežu, v ktorej by našli svoje miesto zvony a súčasne, aby priečelie kostola sa mohlo rozšíriť pre účely výzdoby.
11. 5. 1829 bol položený základný kameň a už v roku 1832 stála aj veža. Bola pokrytá medeným plechom. Náklady na ňu činili 10 664 Florénov.
Noc z 19. 4 na 20. 4. 1856 bola pre mesto strašná. V tejto noci vypukol z nepozornosti požiar, ktorý položil väčšiu časť mesta do trosiek a popola. Vyhorelo 166 obytných domov spolu s hospodárskymi budovami. Medzi postihnutými evanjelici utrpeli nesporne najväčšiu škodu. Nielen kostol, veža, fara a škola s priľahlými budovami sa stali obeťami plameňov, ale zrútila sa aj najvrchnejšia časť veže aj napriek pokrytiu medeným plechom. Metrické centy, ťažká rímsa padajúc rozbila oblúk kostola, rozštiepila organ, roztrieskala kostolné lavice a sčasti ich aj zapálila. Zvony, ktoré spadli v dôsledku toho, že ich nosníky zhoreli, boli pochované pod troskami. Čoskoro sa evanjelici spamätali zo strašného nešťastia požiaru a pozdvihli sa ako fénix z popola.
V r. 1888 spišskopodhradský farár Alexander Szontagh podal žiadosť o začatie opráv vnútra a vonkajšej fasády kostola, ktorý už chátral a to čím skôr a k tomu účelu vytvoril kostolný reštauračný fond. Zakrátko bola suma pohromade, takže kostol mohol byť obnovený zvnútra i zvonku a čoskoro sa chrám Boží pýšil vo sviatočnom rúchu. Na schôdzi, ktorá sa konala 31. marca 1901, bola na žiadosť farára prejednaná možnosť ustanovenia Jubilejného kostolného fondu s ohľadom na 100. výročie posvätenia kostola 16. alebo 18. 10. 1908 aby sa doplnilo zariadenie kostola a vonkajšieho obnovenia chrámu Božieho. Táto žiadosť farára bola jednomyseľne prijatá.
Veľká obetavosť evanjelikov žijúcich v Spišskom Podhradí, ale aj veriacich pochádzajúcich zo Spišského Podhradia sa prejavila skutočne impozantným a hlboko dojímavým spôsobom. Zničený organ sa podarilo nahradiť novým, ktorý stál 1 400 Florénov. Znovuposvätenie zrenovovaného kostola previedol senior Albert Kubecher a slávnostne kázal Géza Korbely z Prešova. Zastúpené boli okrem magistrátu mesta aj všetky cirkvi a spoločenské stavy.
Cirkevný zbor Spišské Podhradie zanikol odchodom Nemcov v r. 1945, kedy sa 36 evanjelikov, korí ostali pripojili k evanjelikom zo Spišských Vlách a vytvorili fíliu Spišské Podhradie.
V roku 1995 bola na strechu daná nová krytina – Kanadský šindeľ a nanovo sa omietla schátralá fasáda kostola.